Môj hudobný sluch takmer hraničí s hudobným hluchom. Ak by som teda chcela zhodnotiť pondelkový koncert Elánu po stránke hudobnej, veľmi by mi to nešlo. Ale to nechcem. Bol to pre mňa trochu iný zážitok.

Najstaršie pesničky a veľké hity tejto skupiny som nemala v čase ich vzniku šancu zaznamenať - buď som ešte nebola ani naplánovaná v päťročnici mojich rodičov alebo ma zaujímali úplne iné hudobné kúsky. Avšak Tanečnice z Lúčnice (hneď po Mú, kravičky, mú) predsa len patrili k prvým pesničkám, ktoré som si pospevovala. Počas strednej sa dievčatá len ťažko na sedemnástku vyhýbajú Slobodnej a stužkovú bez piesne Nie sme zlí už dlho nikto nepamätá…

Keď som stála v Budvar aréne, snažila sa dovidieť na javisko a spievala Vymyslenú, nedalo sa nespomínať. Okolo mňa boli ľudia najrôznejšieho veku - a vôbec na ňom nezáležalo. Bez rozdielu sypali obľúbené texty z rukáva. Zdá sa mi teda, že piesne od Elánu sprevádzajú (alebo sa aspoň sporadicky objavujú) život každého, kto z času na čas zapne rádio. A všetci spomínajú…

andrea.galicova@gmail.com